Môj pôrodný príbeh…takto už nikdy viac!

Bol krásny slnečný letný deň. Blížil sa termín môjho pôrodu a keďže som mala dohodnutú na pôrod doktorku, ktorá mala o pár dní odcestovať na dovolenku, skúsila som svojho synčeka trochu postrčiť, aby sa vybral na cestu von z bruška. Pravdaže prirodzeným spôsobom… masážou bradaviek 🙂 .

Žmolila som ich jemne medzi prstami niekoľko minút…bolo to celkom príjemné…až som sa unavila a rozhodla si na chvíľu zdriemnuť na gauči. Nestihla som ani zadriemať a pocítila som stekajúcu teplú tekutinu medzi mojimi nohami. Začala mi odtekať plodová voda!

Húrá, konečne je to tu!

Hneď som volala manželovi a aj sestre, ktorá mala byť tiež pri pôrode, že asi budeme rodiť, nech prídu čo najskôr ku mne. Ešte som telefonovala aj mojej pôrodníčke, aby vedela, že ideme do pôrodnice. Bol práve obed a ona sa vracala domov z nočnej služby. Povedala, že sa zatiaľ o mňa postará jej kolegyňa a bude sa u nej informovať ako postupuje pôrod. Keď sa to rozbehne, tak príde do nemocnice.

Keďže okrem pomaly vytekajúcej plodovej vody som bola úplne v pohode, žiadne kontrakcie ani bolesti, tak som sa išla ešte osprchovať, vychystať sa, kým dorazí môj manžel so sestrou. Všetko s kľudom a v pohode. Veľmi som sa tešila, že už čoskoro budem mať synčeka v náručí 🙂 .

Keď sme dorazili do pôrodnice, išli sme rovno na príjem rodičiek. Tu ma “privítala“ postaršia, znudená sestrička, ktorá si odo mňa hneď pýtala vložku na kontrolu, či mi naozaj odteká plodová voda. Test ukázal, že zo mňa asi nevyteká minerálka a tak ma zobrala doktorka na vyšetrenie. Zhodnotila, že kým sa to naplno rozbehne, ešte to chvíľu potrvá a vzali ma do sesterskej miestnosti, kde so mnou táto nevľúdna sestrička spísala príjem na pôrod.

Bola neskutočne chladná, ani jeden milý úsmev alebo povzbudenie. Dokonca si tak mumlala popod nos, že som jej veľakrát ani nerozumela, čo sa ma vlastne pýta a musela som ju poprosiť o zopakovanie otázky. Po tomto “úžasnom prijímacom pohovore“ mi na bruško napojili na monitor. Všetko bolo v poriadku a tak len ostávalo čakať, kým sa to celé rozbehne.

Moje zbožné prianie

Chcela som rodiť v nadštandardnej izbe, kde by som mala potrebné súkromie. Modlila som sa za ňu celé tehotenstvo, aby bola voľná a aby som nemusela rodiť v klasickej pôrodnej sále s viacerými rodičkami vedľa seba, oddelené len plachtou. Spýtala som sa na ňu jednej mladej sestričky, ktorá prechádzala okolo. Povedala, že táto izba je teraz obsadená, ale že pacientka, ktorá tam je by mala porodiť, kým sa to u mňa rozbehne.

Bola som zatiaľ umiestnená do miestnosti pre 1. pôrodnú dobu s viacerými rodičkami s tým, že keď sa uvoľní nadštandardná pôrodná sála, chcem ísť určite tam. Keďže nebolo nutné, aby som tam bola celý čas, kľudne som išla za svojim manželom a sestrou do miestnosti pre príbuzných a spolu sme si tam krátili čas pozeraním komédie.

Bol už večer a ja som zatiaľ nemala žiadne kontrakcie. Len mi stále pomaly odtekala plodová voda. Pôrodná sála sa uvolnila okolo 21.00 hodiny, kedy sme videli, ako odvážajú mamičku na oddelenie šestonedelia a pôrodnú sálu čistia. Medzitým ma prišiel MUDr. Michal Michna vyšetriť a oznámila som mu požiadavku nadštandardnej pôrodnej sály. Na to mi oznámil, že nadštandardná pôrodná sála nie je k dispozícii. Požadovala som vysvetlenie, keďže bolo očividné, že sála JE VOĽNÁ.

Takto sa má správať k pacientom?

MUDr. Michna pozerajúc do stropu a po stenách (nie na mňa) dookola opakoval jednu a tú istú vetu: „Nadštandardná pôrodná sala nie je k dispozícii“. Žiadne iné vysvetlenie alebo rozumný argument som nedostala. Doktor sa otočil a odišiel.

Na to sme sa išli znovu opýtať prečo nemôžeme využiť pôrodnú sálu, keď je voľná, a tu nám pôrodná asistentka povedala, že plnia príkazy primára a vrchnej sestry, že pôrodná sála je REZERVOVANÁ na 6.00 ráno – O REZERVOVANÍ SME BOLI INFORMOVANÍ, ŽE TO MOŽNÉ NIE JE, že do 6tej URČITE neporodím (porodila som 6.04, nebyť celej situácie, mohla som aj skôr) nech si to riešime ráno s primárom, a keď sa nám nepáči môžeme odísť!

Boli sme s manželom a sestrou neskutočne vytočený. Adrenalín mi v tej chvíli stúpal neskutočnou rýchlosťou. Celé tehotenstvo sa modlím, aby táto sála bola voľná, keď budem rodiť a keď sa tak stane, nechcú ma tam pustiť lebo ju ma objednanú asi nejaká prominentná mamička, ktorá si to tam príde odrodiť po napichaní vyvolávačky.

Neskutočná zlosť!

Hrozne som bola nahnevaná…až som sa klepala od stresu a chcelo sa mi plakať. Inú nemocnicu som nemala vyhliadnutú, myslela som si že táto je najlepšia v okolí. A tak som zavolal švagrovi, ktorý poznal jedného doktora v tejto nemocnici, či s tým nevie niečo spraviť.

Nakoniec nám tento doktor prišiel oznámiť, že volal vedeniu a môžeme ísť do tejto pôrodnej sály.

Vydýchli sme si a presunuli sme sa na vytúženú izbu, kde som si na chvíľu aj zdriemla. Blížila sa polnoc a doktor mi chcel dať preventívne antibiotika, keďže malo prejsť už 12 hodín od prasknutia plodovej vody. Nechcela som žiadne lieky a určite nie žiadne antibiotiká, ktoré by mal aj môj synček v organizme pri príchode na tento svet.

Ako sme si to v rýchlosti vyhľadali cez web, podávajú sa len preventívne, aby nedošlo k infekcii. V niektorých krajinách sa podáva po 12-tich, inde po 24, a niekde až po 72 hodinách. Tak som sa rozhodla, že podpíšem reverz a žiadne antibiotiká preventívne brať nebudem.

Po čase som už bola znova nervózna, že sa pôrod nie a nie rozbehnúť a budú ma v nemocnici nútiť do liekov a vyvolávačky. Tak som znovu skúsila prírode trochu pomôcť a dala som si trochu ricínového oleja a spravila som si klystír. Pomohlo to a mne postupne začali nastupovať kontrakcie.

Ďalší šok…

Keď už boli kontrakcie dosť silné okolo pol tretej v noci, volala som svojej doktorke, aby prišla do nemocnice, že možno už čoskoro budem rodiť. Tá mi však oznámila, že príde najskôr až o 7:00 ráno, kedy jej začína služba.

Zmohol ma ďalší stres…budem rodiť pri doktorovi, s ktorým som sa hádala o izbu a ktorý nemá šajnu o mojom pôrodnom pláne! Mala som už silné bolesti každé 1 – 2 minúty, tak som poprosila sestru, aby s Mudr. Michnom prešla pôrodný plán a moje želania.

Sestra ho poprosila, či by si mohli na chvíľu sadnúť a prejsť si pôrodný plán. Išli do miestnosti pre novorodenca pri klasických pôrodných boxoch, kde si sadol, podoprel si hlavu rukou a spýtal sa čo to vlastne chce – naozaj nepríjemným tónom!

Začal dookola opakovať, že pre neho je DEHONESTUJÚCE, aby mu ona hovorila o nejakom pôrodnom pláne,

ON je lekár a

ON sa bude rozhodovať, čo ako spraví,

ON sa nebude riadiť žiadnym pôrodným plánom,

keď niečo chcem nech prídem sama (zvíjala som sa v bolestiach)

ON s ňou nemá o čom hovoriť – podotýkam všetko hovoril zvýšeným tónom hlasu!

Boli sme zhrozený zo správania a prístupu lekára, ktorý pracuje v súkromnej nemocnici dá sa povedať s dobrým menom. Lekár v jeho pozícii má predsa jednať s každým človekom SLUŠNE!! Ak to nevie nech sa to naučí alebo nech túto prácu NEROBÍ!

Nespochybňovali sme jeho odbornosť ani kvality, len sme chceli, aby bol so mojimi želaniami oboznámený, keďže bude viesť samotný pôrod. Každá žena má na to predsa právo a rôzne individuálne predstavy ako by chcela priviesť svoje dieťatko na svet, samozrejme, ak to okolnosti a priebeh pôrodu umožnia, čo podľa mňa bolo možné, kdeže som mala bezproblémové tehotenstvo, som zdravá a bola som pri celom pôrode plne pri vedomí.

A bude ešte horšie…

Keď prišla moja sestra z tejto konzultácie od doktora, hneď som na nej videla, že je niečo zle, hoci sa snažila nedať na sebe nič vedieť a neznepokojovať ma. Ale bolo neskoro. Bola som zúfala, že hoci som sa tak dôsledne pripravovala na pôrod, bude pri ňom doktor, ktorý nemá žiaden rešpekt a úctu k pacientom a nebude chcieť vyhovieť mojim pôrodným prianiam.

V tých bolestiach ma už ani nenapadlo dožadovať sa iného lekára…čo spätne neskutočne ľutujem. Vždy keď ma prišiel pozrieť jeho vyšetrenie boli neskutočne bolestivé. Keď sa už blížil samotný pôrod oznámil mi, že ide pretrhnúť vak blán. To som nechcela a hovorila som mu to cez ukrutné bolesti, ktoré mi spôsobovali nielen kontrakcie ale aj jeho ruky medzi mojimi nohami…

Povedal mi na to, že dieťa sa takto nemôže narodiť. Počas tehotenstva som narazila aj na túto tému…bolo by to nezvyčajné ale môže sa takto bábätko narodiť, pokiaľ mu to uľahčí cestu von z bruška. Ale doktor si nedal povedať a bolestivo mi tento plodový vak pretrhol.

Už pred finále pôrodu som mala veľké tlaky počas každej kontrakcie. Službukonajúca sestra po mne kričala nech netlačím.. NETLAČTE, NETLAČTE...pričom, kto rodil prirodzene vie, že telo tlačí samo – ovládať sa to NEDÁ. Pritom som mala v pôrodnom pláne napísané, že chcem tlačiť podľa pocitov a nie podľa pokynov personálu. Vôbec na to nebrali ohľad…nútili ma zmeniť polohu, zadržiavať dych a pritom tlačiť ako o život…

Keď už bolo vidno hlavičku MUDr. Michna vzal do ruky nástroje a chcel vykonať nástrih, bez akéhokoľvek môjho informovania! Hneď som ho aj so sestrou upozornila, že si nástrih hrádze NEPRAJEM, keď sa potrhám berie to na vlastnú zodpovednosť. Opakovali sme to viackrát, kdeže doktor nás nepočúval a nereagoval na to.

Nakoniec sa ma doktor posmešne spýtal: „A čo mi vytrhnete nožnice z ruky?“ – na ten jeho povýšenecký výraz a úškrn nikdy nezabudnem! Následne ich HODIL s rachotom o misku.

A pokračovalo to…

Hneď ako bol môj syn na svete, MUDr. Michna požiadal službukonajúcu sestru o oxytocín (opäť bez môjho informovania). Hneď na to moja sestra reagovala, že si to neprajem (tiež som mu to následne potvrdila) a povedala, aby trošku počkal, príde posledná kontrakcia, ale bez pichnutia oxytocínu. Je to prirodzený a úplne normálny spôsob porodenia placenty…

MUDr. Michna na to: ON za ničím ČAKAŤ NEBUDE...bolo 6 hodín a jemu končila služba! Znova vyzval službukonajúcu sestru o oxytocín. Ozvali sme sa znova nech nič nepichá nech chvíľu počká – to už si zo sestry robil posmešky, že keď je doktorka nech si to dokončí sama a podobne… Službukonajúce sestry sa posmešne usmievali a prekrúcali očami…

Následne na to povedal:  „NEBUDEM ZA NIČÍM ČAKAŤ“ a zvýšeným tónom hlasu kričal tlačíme, tlačíme… A VYTIAHOL PLACENTU  ŤAHANÍM ZA PUPOČNÍK

BEZ OXYTOCÍNU

BEZ KONTRAKCIE

Keď som chcela, aby dotepal pupočník, ďalším jeho vyjadrením bolo: „NIE SME V PRALESE“ Znova som ho musela prosiť už s čerstvo narodeným synom v naručí, aby neprestrihoval pupočníkovú šnúru. S neskutočnou nevôľou je nakoniec nechal dotepať.

Mojou snahou bolo prejsť si celý pôrodný plán so všetkými mojimi želaniami, no pán doktor Michna moju sestru s ním poslal viete kam…

A ponižovanie, robenie si posmeškov a prirovnávanie ľudí výrokom „nie sme v pralese“ k divým zvieratám, „tu pani doktorka to dokončí“ je maximálne neprofesionálne a nehodné lekára.

Tie najhoršie chvíle v doterajšom živote mi tento lekár spravili ešte ťažšími a tie najkrajšie chvíle s čerstvo narodeným synom v náručí mi kazil. Nikdy v živote mu nezabudnem, že môj syn v prvých chvíľach svojho života zo mňa namiesto lásky a neskutočnej radosti cítil nervozitu, stres a hnev! Na tú bolesť pri pôrode som zabudla v momente, keď mi dali syna do náručia – je to čistá pravda, ako sa hovorí, ale na jeho správanie asi nezabudnem nikdy!

Po pôrode som bola približne hodinku a pol so synčekom v náručí ešte na pôrodnej izbe. Potom ma previezli na šestonedelie spolu s ním. Zatiaľ čo sa moja sestra starala o synčeka, manžel mi pomohol osprchovať sa a mohla som si konečne oddýchnuť a upokojiť sa.

Mala som neskutočne zmiešané pocity…bola som šťastná, že mám zdravé, krásne bábätko ale aj nešťastná, z toho akým spôsobom prišiel na svet…všetok ten stres, hádky, hnev, posmešky, odsudzovanie a nerešpektovanie. Bola som neskutočne sklamaná z pôrodu a povedala som si že takto už nikdy viac. Nikdy už nedovolím doktorovi, aby mi takto skazil pôrod!

Viem, že pôrod sa dá a aj má prežiť v pokoji s úctou a rešpektom a nie takto! Viem, že adrenalín, ktorý sa vyplavuje pri strese potláča pôsobenie endorfínov a vyplavovanie prirodzeného oxytocínu, ktorý potláča bolesť. No ja som pred a počas pôrodu spracovávala toľko strachov, že tieto úžasné hormóny nemali šancu a preto som sa celé hodiny zvíjala v ukrutných bolestiach.

Nekončiaci strach

Mala som strach, že ak ma nepustia na nadštandardnú pôrodnú izbu budem musieť čakať na pôrod s kontrakciami v miestnosti s ostatnými rodičkami, cez ktorú každú chvíľu pobehuje rôzny personál pôrodnice, čo som videla počas tehotenských poradní…proste žiadne súkromie…mala som strach, že moja doktorka nestihne prísť včas do nemocnice na pôrod…strach, že pri pôrode bude nakoniec iný lekár, ktorý nerešpektuje môj pôrodný plán.

Som presvedčená o tom, že nebyť všetkých týchto strachov a okolností, tak pôrod môjho syna mohol by krásny, tak ako som si ho plánovala. Ale viem aj to že všetko zlé je v živote na niečo dobré. A tak po tejto mojej skúsenosti som o niečo múdrejšia a pri mojom ďalšom pôrode už nedovolím takýto priebeh.

Tiež som sa rozhodla, že budem aj iným budúcim mamičkám, ktorým záleží na tom, aby ich dieťa prišlo na svet prirodzene bez chemických liekov, pomáhať pripraviť sa na krásny, láskyplný pôrod počas tehotenstva. Vystríhať ich pred krutou realitou slovenského pôrodníctva a upozorňovať ich na čo si majú dať pozor. Mnohé pôrodnice a pýšia titulom BABY FRIENDLY a ústretovosťou k požiadavkám mamičiek, ale realita je mnohokrát úplne inde!

Verím, že takto prispejem k mnohým krásnym pôrodom, na ktoré budú mamičky spomínať s úsmevom na tvári a nie so slzami v očiach ako to mám ja pri mojom prvom pôrode.